Jdi na obsah Jdi na menu
 


Manchester United - Diabli z Old Traffordu

16. 1. 2009

Miestny manchesterský tím s názvom Newton Heath začal svoje účinkovanie v roku 1878. Zložený bol z pracovníkov železníc z oblastí Lancashire a Yorkshire. Títo ľudia začali hrať prvé priateľské zápasy a po niekoľkých malých úspechoch získali prezývku „The Heathens.“ Na Manchester United sa tím Newton Heath premenoval až podstatne neskôr – v roku 1902.

Až do roku 1885 pracoval klub na čisto amatérskej báze, no neskôr sa zakladatelia rozhodli pre zmenu – stali sa z nich profesionáli. Ich prvé pokusy o prihlásenie do národnej ligy však stroskotali. Šancu nakoniec dostali až v roku 1892, keď sa Divízia 1 rozšírila zo 14 na 16 účastníkov. Navyše sa rozbehlo súťaženie aj v Divízii 2. Prvý oficiálny zápas odohral tím Newton Heath 3. septembra 1892 – ich súperov bol v tom čase veľmi kvalitný Blackburn Rovers. Za silného dažďa si cestu na štadión našlo 8 000 divákov. Úspešnejší bol napokon skúsenejší Blackburn, ktorý zvíťazil 4:3. Prvým hráčom, ktorý skóroval v lige za teraz už slávny anglický klub bol Škót Robert Donaldson. Úvodná sezóna Newtonu napokon vôbec nevyšla a v lige obsadil tento tím posledné šestnáste miesto so ziskom 18 bodov  za šesť víťazstiev a rovnaký počet remíz. Nasledovalo barážové stretnutie proti Stoke City. To skončilo výsledkom 1:1 a zápas sa opakoval. Newton Heath bol po druhýkrát úspešnejší a zvíťazil 5:2. Zaujímavosťou bolo, že hráči oboch tímov sa prezliekali v blízkej krčme s názvom Three Crowns. V tom období ešte manchesterský tím nemal postavenú žiadnu tribúnu a tým pádom ani šatne.

Druhá sezóna bola pre Newton Heath ešte horšia ako prvá. Po šiestich víťazstvách a dvoch remízach nazbieral tím iba 14 bodov v 30 zápasoch a opäť ho čakalo barážové stretnutie. Jeho súperom bol tentoraz zdatnejší tím – FC Liverpool. Rozhodlo sa hneď v prvom stretnutí, ktoré vyhrali „The Reds“ 2:0.  Štadión Newtonu na North Road bol v dezolátnom stave, hracia plocha bola otrasná a vedenie tímu sa preto rozhodlo presťahovať sa na opačnú stranu mesta. Hrať sa od tejto doby malo na Bank Street v časti Clayton. Toto miesto však nebolo žiadnou výhrou, pretože ležalo v blízkosti chemickej továrne a bolo mimoriadne znečistené.

Prvé veľké ligové manchesterské derby sa uskutočnilo 3. novembra 1894. Súperom Newton Heath bol Manchester City. Na stretnutie sa prišlo pozrieť 15 000 miestnych fanúšikov, ktorí videli víťazstvo Newtonu v pomere 5:2. Toto stretnutie bolo debutom pre hráča City Billyho Mereditha, ktorý sa neskôr stal veľkou postavou Manchestru United.

Ihrisko na Bank Street sa po niekoľkých mesiacoch zmenilo na močarisko. Hrať sa na ňom dalo len veľmi ťažko a začali sa množiť hlasy, ktoré hovorili o nevyhovujúcom teréne. 9. marca 1895 hral Newton proti Walsall Town a hostia odmietali hrať na blatistom teréne. Domáci organizátori teda doniesli nejaký piesok a ihrisko ním posypali. Nakoniec sa zápas predsa len uskutočnil a po polčase 3:0 vyhral Newton nakoniec 14:0! Hostia však protestovali a svojim úsilím dosiahli zrušenie výsledku. Zápas sa musel opakovať – a skončil sa výsledkom 9:0!

Tím Newton Heath pôsobil ešte niekoľko ďalších rokov v Divízii 2. Najbližšie k postupu mal po sezóne 1896/1897 keď skončil na druhom mieste a vybojoval si právo účasti v baráži. Nakoniec však v konkurencii tímov ako Burnley, Sunderland a Notts County neuspel. Viac šťastia mal o rok neskôr mestský rival Manchester City. Ten v druhej divízii zvíťazil a vybojoval si postup medzi elitu. V tíme Newton Heath sa teda opäť smútilo. Tento manchesterský tím patril v druhej lige stále ku špičke, no na postup to nikdy nestačilo. V posledných šiestich sezónach obsadil postupne tretie, šieste, druhé a tri krát štvrté miesto.

V roku 1899 sa začali prvé problémy s fanúšikmi. Po zápase Škótskeho pohára medzi Celticom a Rangers chuligáni búrili a po ich vyčíňaní muselo byť ošetrených 81 policajtov! Problémy mal aj Everton v Goodison Parku, kde hlavný rozhodca musel predčasne ukončiť zápas. Newton Heath síce fanúšikov zvládal, neposlúchali ho však vlastní hráči. Veľký škandál vznikol po správaní hráčov Boyda a Cunninghama, ktorý sa v meste objavili pod značným vplyvom alkoholu a vyvolávali problémy. Miestne médiá toto ich vyčíňanie ostro odsúdili a spomínaní hráči dostali odporúčanie aby z tímu radšej odišli...

Týždeň po tejto udalosti sa k slovu dostali aj fanúšikovia. Po prehre Heathens s New Brighton Tower si svoje užil aj rozhodca, ktorého si prívrženci počkali pri odchode z ihriska. Na miesto činu museli byť privolaní policajti, ktorí arbitra odprevadili do šatne a následne aj domov. Výsledok 1:2 v podstate zahatal akékoľvek šance Newtonu na postup do prvej ligy.

Začiatok 20. storočia nebol pre Newton Heath ani zďaleka dobrý. Klub bol jasne v tieni mestského rivala Manchester City. Našťastie sa však s touto situáciou neuspokojil a začal podnikať kroky k náprave. Angažoval veľa kvalitných hráčov z celých britských ostrovov a výsledky sa čoskoro začali dostavovať. V okolí Manchestru bolo veľa práce na železnici, takže noví hráči prišli v podstate aj kvôli nej...

Klub však v tom čase nemal neobmedzené množstvo peňazí na financovanie nákupov a preto sa rozhodol otvoriť si bazár. Táto krátkodobá podnikateľská činnosť mala jasný cieľ – zisk financií. Bazár trval štyri dni, no úspech nepriniesol. Zisky boli skutočne minimálne. Počas podujatia však došlo k zaujímavej udalosti – kapitánovi Newtonu Harrymu Staffordovi ušiel pes, ktorý sa začal túlať po meste. Chytil ho Henry Davies, výkonný riaditeľ manchesterského pivovaru. Ten sa rozhodol vyhľadať jeho majiteľa. Po ich prvom stretnutí si získali vzájomné sympatie a dohodli sa na spolupráci. Newton Heath mal teda nového kvalitného sponzora!

Fanúšikom sa v tom období prestal pozdávať názov klubu „Newton Heath“. S touto časťou mesta už tím nemal nič spoločné, pretože bol dávno presťahovaný. Začalo sa teda uvažovať o zmene. Medzi prvými návrhmi sa objavili názvy Manchester Central či Manchester Celtic, nakoniec však zvíťazil Manchester United. Presne 26. apríla 1902 sa klub Newton Heath premenoval na Manchester United! Toto potešilo hlavne hráčov ostatných tímov, ktorí chodili hrávať do Manchestru. Stále totiž hľadali časť Newton Heath, ktorá však bola od miesta konania zápasov riadne vzdialená.

Prvým veľkým trénerom Manchestru sa stal Ernest Mangall, ktorý prevzal tím po prvých nevydarených zápasoch sezóny 1902/1903. Tento človek priniesol do tímu pár kvalitných hráčov – brankára Harryho Mogera a hráčov Alexa Bella, Dicka Duckwortha či Charlieho Robertsa. Okrem nich prišiel aj Billy Meredith z konkurenčného Manchestru City. So sebou z tohto tímu zlákal aj ďalších kvalitných hráčov ako Herbert Burgess, Sandy Turnbull či Jimmy Bannister. A nový tím Manchestru United bol na svete. Jeho hráčov začala verejnosť označovať ako najväčšie talenty krajiny.

Po dvanástich neúspešných sezónach v druhej lige sa Manchester United konečne dočkal úspechu v závere sezóny 1905/1906. Po zisku druhého miesta v druhej divízii bol úspešný v baráži a vybojoval si miesto v prvej lige. Tím navyše dosiahol mimoriadny úspech v pohárovom zápase s Aston Villou. Villa bola už 6-násobným majstrom krajiny, navyše 4-násobným víťazom pohára. Manchester United však svojho súpera pred 40 000 návštevou na Bank street zdolal 5:1 a postaral sa o obrovskú senzáciu. Hralo sa však na veľkom blate, čo skúsenému súperovi asi príliš nevyhovovalo. United však v pohári ďaleko nedošiel, pretože ho v ďalšom kole vyradil klub Woolwich Arsenal.

V roku 1907 sa už Manchester United dostal do povedomia celej krajiny. Hral nádherný futbal a postupne začínal v domácej súťaži preberať opraty. Pomohol mu trest FA pre Manchester City. FA zistila, že tento klub platí hráčom 6-7 libier za zápas, čo bolo viac ako stanovený limit, ktorý hovoril o štyroch librách. 17 hráčov dostalo doživotný zákaz nastúpiť vo farbách tohto klubu. Manažéri United však nespali a štyroch z nich pretiahli na svoju stranu. Po ôsmom mieste v roku 1907 sa klub o rok neskôr ešte zlepšil a získal svoj prvý titul v histórii.

Na jar roku 1908 United dominovali i v FA Cupe a fanúšikovia ich za tento úspech odmenili obrovskými oslavami. Po príchode domov ich na stanici čakalo 300 000 ľudí! Štyri mesiace po úspechu v pohári však FA suspendovala celý tím Manchestru United! Stalo sa tak kvôli nesúhlasu so zverejnením všetkých prestupov, ktoré tímu pomohli k získaniu dominantného postavenia.

V roku 1908 sa klub rozhodol pre výstavbu nového štadióna. Ten starý na Bank Street mal hrozný povrch, neustále sa hrávalo na blate. Za 5 000 libier ho kúpila firma Manchester Corporation. Nový s názvom „Trafford Park“ sa postavil za 60 000 libier, ku ktorým klubu výrazne pomohlo získanie finančného grantu. Trafford Park mal byť najväčším a najmodernejším v krajine – jeho kapacita mala dosahovať 100 000 divákov. Neskôr však došlo k prekročeniu rozpočtu a vedenie klubu sa rozhodlo pre kapacitu 60 000 divákov. Posledný zápas na Bank Street sa uskutočnil 10. januára 1910, kedy Manchester zdolal Spurs 5:0. Nový štadión sa nakoniec otvoril 19. februára a dostal pomenovanie „Old Trafford“. Pri premiére hral United proti Liverpoolu a v zápase prehral 3:4 napriek tomu, že v jeho úvode vyhrával 2:0.

Druhý titul pre Manchester United prišiel v sezóne 1910/1911. V tomto ročníku sa odohralo 38 zápasov, z ktorých United vyhrali 22, osemkrát remizovali a osemkrát prehrali. Celkovo získali 52 bodov. Onedlho na to však prišiel malý šok, keď ich opustil dlhoročný tréner zodpovedný za vznik skvelého tímu - Ernest Mangnall. Ten odišiel do susedského tímu Manchester City. Stalo sa tak v auguste 1912. Vedenie United sprvoti nechcelo o odchode tejto významnej osobnosti ani počuť, no neskôr kompetentní zvážili, že je to jeho rozhodnutie a tak mu popriali veľa šťastia v ďalšom pôsobení. Prešlo osemnásť mesiacov a Manchester City získal titul. United boli na štrnástom mieste! Zo straty tejto významnej osobnosti svojich začiatkov sa manchesterský veľkoklub následne spamätával celých 40 rokov!

Manchester sa dostal do finančných ťažkostí, pretože prišla vojna a nedokázal uhrádzať dlhy, ktoré vznikli pri výstavbe štadióna. Klub bol teda nútený rozpredávať hráčov – za 1500 libier odišiel kapitán Charlie Roberts do tímu Oldham Athletics. Po začiatku vojny sa vedenie FA rozhodlo, že liga bude pokračovať. Spočiatku sa hralo podľa normálneho plánu, no prišli problémy – viacero hráčov jednotlivých klubov bolo povolaných do služieb armády a za tímy nemal kto hrať. Preto sa anglická liga prerušila až do roku 1919.

Pred prerušením ligy sa odohral ešte jeden významný duel. Manchester United hostil Liverpool a v domácom prostredí zvíťazil 2:0. Rozhodca však po zápase podal protest a povedal, že zápas bol zmanipulovaný. Hráči vtedy mimoriadne silného Liverpoolu vraj vôbec nemali záujem hrať a svojmu súperovi body pustili. Okrem iného smiešnym spôsobom zahodili jedenástku. Neskôr vysvitlo, že na tento zápas bolo prijatých veľmi veľa stávok a zrejme šlo o podvod veľkých rozmerov. Na United totiž stavilo 7x toľko ľudí ako na Liverpool! Vyšetrovanie usúdilo, že vinní boli z domáceho tímu hráči Turnbull, West a Whalley, z hosťujúceho Sheldon, Miller, Fairfoul a Purcell. Všetci dostali doživotný dištanc! West proti tomuto protestoval, no FA mu dištanc zrušila až v roku 1945, keď bol z neho starý pán!  Manchester United mal v sezóne 1914/1915 veľa starostí so záchranou, nakoniec sa v lige udržal s náskokom dvoch bodov pred prvým vypadávajúcim.

Priateľské zápasy sa uskutočňovali aj počas vojny. Súpermi Manchestru United boli tímy ako Everton, Liverpool, Manchester City či Stockport County. Problémom však boli mimoriadne nízke návštevnosti, ktoré sa v niektorých prípadoch pohybovali okolo 500 divákov.

Po skončení vojny Manchester United vôbec nepripomínal mužstvo zo začiatku 10-tych rokov 20. storočia. Veľa hráčov z tímu odišlo – medzi nimi i Billy Meredith. Jeden z potrestaných – Sandy Turnbull počas vojny zahynul v bojoch. Novým trénerom sa stal John Robson, ktorý sa pokúsil o zázrak s mladými chlapcami a niekoľkými vyslúžilcami. Tím síce nebojoval o titul a ani nepostúpil ďaleko v pohári, no skončil na slušnom dvanástom mieste. Diváci sa vrátili na štadióny – v roku 1920 bola priemerná ligová návšteva 22 000, na domácich zápasoch United dokonca 30 000. Najviac divákov, presne 70 504, bolo zvedavých na zápas United s Aston Villou, ktorý sa uskutočnil 27. decembra 1920. V tomto ročníku skončil nakoniec Manchester na trinástom mieste. Horšie to bolo o rok neskôr, keď United získali iba 28 bodov a zostúpili do druhej divízie. Jedinou hviezdou tímu bol v tomto období Joe Spence, ktorý ostal na Old Trafforde až do júna 1933, keď prestúpil do Bradford City. Za svoj klub odohral 510 zápasov! Tento rekord prekonal až o 40 rokov neskôr Bill Foukes.

V druhej divízii to United nemali vôbec ľahké. Postúpiť do prvej ligy sa im podarilo až na tretí pokus, keď najprv obsadili štvrté, potom štrnáste a až do tretice druhé postupové miesto. Stalo sa tak v sezóne 1924/25.

20. septembra 1926 sa začal zvláštny proces. FA začala vyšetrovať vraj nelegálne praktiky tímu Manchester United. Do dnešného dňa sa však nevie, čo sa vlastne vyšetrovalo! Výsledok bol však taký, že tréner United John Chapman bol nútený skončiť s futbalom! O tomto rokovaní sa verejnosť nikdy nič podrobnejšie nedozvedela. Na Chapmanovo miesto nastúpil Clarence Hilditch, ktorý bol ešte aktívnym hráčom. Až dodnes je Hilditch jediným hráčom United, ktorý bol súčasne trénerom a nastupoval aj v zápasoch. Nahradený bol o sedem mesiacov neskôr Herbertom Bamlettom – teda známym rozhodcom, ktorý rozhodoval napríklad finále FA Cupu 1915.

Tento človek však klubu neprospel a United sa začali potácať na úplnom dne ligovej tabuľky. Tímy však boli v tom období mimoriadne vyrovnané a mužstvo na štvrtom mieste malo iba 7-bodový náskok nad posledným United. Manchester v niekoľkých ďalších zápasoch zvíťazil a nakoniec obsadil dvanáste miesto. Z ligy vypadli Spurs a Middlesborough. O rok neskôr skončili United na sedemnástom mieste a v roku 1930/31 z ligy opäť vypadli...

Už od začiatku nešťastnej sezóny boli United v problémoch. Nelenili však priaznivci klubu (Supporters Club), ktorí sa rozhodli vypracovať akýsi plán záchrany. Ten pozostával z piatich bodov.

Fanúšikovia žiadali:
1. nového trénera
2. zdokonalený systém získavania hráčov (skautingu)
3. niekoľko nových hráčov
4. päť ľudí spomedzi vlastníkov klubu dosadiť do vedenia
5. navýšenie finančných prostriedkov v prospech klubu

Klub však požiadavky fanúšikov ignoroval a vyhlásil, že Supporters Club je neoficiálnou organizáciou, ktorú vedenie neuznáva. Vraj nie je reprezentatívnou vzorkou fanúšikov. Tí sa teda rozhodli pre ostrejšie kroky – v prípade ďalšieho nerešpektovania vraj odignorujú najbližšie domáce zápasy. Klub nereagoval. Rozpory však vznikli aj medzi fanúšikmi – jedna skupina bola proti bojkotu a prezentovala názor, že klub potrebuje aby stáli za ním. Na zápas proti Arsenalu očakávali médiá 50 000 fanúšikov, na štadión ich nakoniec prišlo iba 23 000. United prehrali 1:2 a rozbehla sa ich nevydarená séria. Návštevy naďalej klesali a na posledný zápas, ktorým bola remíza 4:4 s Middlesborough bolo zvedavých už iba 3 900 skalných! Počas sezóny Manchester zvíťazil iba v siedmych stretnutiach, prehral až v 27. Dovedna inkasoval 115 gólov... Po sezóne vedenie klubu vyhodilo trénera Herberta Bamletta. Náhradu zaňho však neurčilo a tak sa tejto úlohy chopili zamestnanci klubu  Walter Crickmer a Louis Rocca.

Klub sa v tom čase dostal do obrovskej finančnej tiesne a bol veľmi blízko krachu. V roku 1931 sa však našiel záchranca. Pán James Gibson dal United 2 000 libier, ktoré mali pokryť okamžité výdavky. Navyše prisľúbil ďalšiu pomoc, ktorá však mala prísť až po rekonštrukcii vedenia klubu. Tá sa aj uskutočnila a z Gibsona sa stal prezident.

Po vyhodení Herberta Bamletta začalo vedenie United hľadať nového trénera. Nakoniec sa vhodný nástupca našiel až v júli 1932 – bol ním Scott Duncan – bývalý hráč, ktorý hrával ešte počas vojny. Vedenie mu schválilo plat 800 libier ročne. Duncan sa zaviazal priniesť do tímu novú krv a rekonštruovať mládežnícky systém. V prvej sezóne pod jeho vedením skončil klub na šiestom mieste v druhej lige.

Ďalšia sezóna bola omnoho horšia. United sa celý rok trápili a skúšali stále nových a nových hráčov – za ročník 1933/34 dovedna 38! V poslednom kole cestovali do Milwallu s vedomím, že iba víťazstvo ich uchráni pred zostupom do tretej ligy. V tom čase mali na svojom konte 32 bodov, Milwall ich mal 33. Tím z Manchestru v historickom zápase zvíťazil 2:0 a v druhej lige obsadil dvadsiate miesto. Po návrate domov čakalo hráčov na stanici obrovské množstvo fanúšikov, ktorí oslavovali aspoň zčasti šťastné okamihy...

V sezóne 1934/35 skončili United na piatom mieste druhej ligy, o rok neskôr sa im darilo ešte viac. Poslednú prehru ročníka 1935/36 zaznamenal Manchester 4. januára, od tej doby hral ako z učebnice. Tréner Scott Duncan sa hrdo pýšil jeho zámerom – von remizovať, doma vyhrávať – ktorý mu vychádzal! Manchester United nakoniec druhú ligu vyhral a získal si späť verných fanúšikov. Veď len na zápas do blízkeho Bury ich s hráčmi cestovalo 20 000!

Z návratu medzi elitu sa však klub dlho netešil – už po roku totiž vypadol. Vedenie však malo šťastnú ruku pri nákupe hráčov – dotiahlo Johnnyho Careya z Dublinu a Jacka Rowleyho z Bournemouthu. Tréner Duncan rezignoval, no Manchester sa dostal do správnych koľají. Zo 42 zápasov ročníka 1937/38 nakoniec United vyhrali 22-krát, remizovali 9-krát a prehrali 11-krát. To im stačilo na druhé miesto a opätovný návrat medzi elitu – tentoraz už na dlhšiu dobu.

V ročníku 1938/39 získal Manchester v prvej lige dovedna 38 bodov, čo mu stačilo na konečné štrnáste miesto. Ďalšiu sezóny začali United víťazstvom 4:0 nad Grimsby, potom remizovali s Chelsea a prehrali s Charltonom 0:2. Potom sa však začala 2. Svetová vojna a sezóna bola zrušená. Anglické súťaže pauzovali až do jesene 1946...

Smutný deň pre Old Trafford prišiel v noci 11. marca 1941, keď sa Nemci rozhodli bombardovať Manchester. Veľké škody vznikli i na Old Trafforde, na ktorého rekonštrukciu sa dlho nevedeli nájsť financie. Tribúny zarástli trávou a kríkmi, ktoré boli na niektorých miestach vysoké až dva metre. United sa však dohodli s konkurenčným klubom Manchester City a začali používať štadión na Maine Road. Onedlho na to sa stretli vo vzájomnom súboji, ktorý vyhrali hráči United 7:1!
 
Po vojne sa na lavičku manchesterského top tímu posadil 34-ročný Matt Busby, bývalý obranca Liverpoolu i Manchesteru City a kapitán reprezentácie Škótska. Ako povedal sám Busby, napriek viacerým lákavým ponukám sa potreboval vrátiť späť do Manchestru – a preto uprednostnil ponuku United. Vtedy to ešte nikto nemohol tušiť, no príchod Busbyho bol významným krokom v histórii Manchestru United.

Od jesene 1946 si ľudia opäť nachádzali cestu na štadióny po celom Anglicku. Priemerné návštevy dosahovali približne 50 000 fanúšikov. Manchester United však stále nehral na rozbitom Old Trafforde, jeho prechodným domovom bol Maine Road. V tíme bolo niekoľko kvalitných hráčov – brankár Jack Crompton, hráči Johnny Carey, John Aston, Chilton, Warner, Cockburn, Jimmy Delaney, Stan Pearson, Jack Rowley či Charlie Mitten. Celý tím bol dopĺňaný skvelým Mattom Busbym a v povojnových rokoch zožal nemalý úspech. Najlepším strelcom sezóny 1946/47 sa stal s 26 gólmi Jack Rowley, nasledoval ho s 19 presnými zásahmi Stan Pearson. V lige získali United nakoniec 56 bodov a obsadili druhé miesto. Podobne druhé miesto získal klub i v ďalších dvoch ročníkoch – k titulu chýbal iba malý krôčik.

Veľký úspech prišiel pre „Červených diablov“ v roku 1948, keď sa tím United po viacerých kvalitných výkonoch prepracoval až do finále FA Cupu. Tam naň čakal Blackpool, ktorý šiel vďaka úspešne realizovanej penalte do vedenia už v 12. minúte. Na 1:1 vyrovnal o 15 minút neskôr Jack Rowley. Blackpool sa však nevzdával a vďaka Hughovi Kellymu šiel do vedenia i druhý krát. Manchester však znova vyrovnal, a opäť vďaka Jackovi Rowleyimu. Rozhodujúci gól nakoniec zaznamenal Stan Pearson a United mohli oslavovať druhý titul v FA Cupe vo svojej histórii.

Po ôsmich rokoch absencie na domácom štadióne Old Trafford došlo k návratu v roku 1949. Väčšina štadióna bola zrekonštruovaná a na prvý zápas proti Boltonu bolo sprístupnených 42 000 miest. Prvým strelcom na zrekonštruovanom štadióne sa stal Charlie Mitten, ktorého zásah pomohol k víťazstvu 3:0.

Šok prišiel o rok neskôr – Charlie Mitten z ničoho nič opustil Old Trafford a zamieril do neznámeho kolumbíjskeho tímu Santa Fé! V Anglicku bol maximálny plat pre hráča 12 libier týždenne. Santa Fé však ponúkla Mittenovi 2500 libier za podpis zmluvy + 2500 libier za každý rok! Navyše sa obe strany dohodli na odmene 35 libier za každé víťazstvo. Život v Bogote však Charliemu príliš nevyhovoval a onedlho sa vrátil späť domov. Už však nepokračoval v United, ale vo Fulhame. Neskôr sa stal trénerom Mansfieldu a Newcastleu.

V novembri 1951 debutovali v drese United dvaja mladíci, ktorí o sebe dali v budúcnosti ešte vedieť – boli to Jackie Blanchflower a Roger Byrne. Svoju premiéru si odbili proti Liverpoolu. Nasadenie týchto hráčov bolo signálom k viacerým zmenám v štruktúrach manchesterského klubu. Sezóna bola preň mimoriadne úspešná, pretože klub získal svoj tretí titul v histórii. K zaujímavej situácii došlo v poslednom zápase ročníka. Šancu na titul mal ešte aj Arsenal Londýn, ktorý však potreboval zvíťaziť nad Manchestrom United o sedem gólov! Nestalo sa tak a United nakoniec vyhrali v pomere 6:1!

V deň Stalinovej smrti (5.3.1953) Manchester United podpísal zmluvu s talentovaným mladíkom Tommym Taylorom. Hovorilo sa o tom, že ponuku na jeho kúpu predložilo 17 rôznych tímov. Matt Busby za hráča ponúkol 29 999 libier a Barnsley jeho ponuku prijalo. Na otázku, prečo Busby neponúkol 30 000 libier tréner Manchestru odpovedal, že nechcel mladého chlapca pokaziť zverejnením takej vysokej sumy. Okrem Taylora sa v tíme United uplatnil v roku 1953 ešte jeden kvalitný hráč, ktorým bol iba 16-ročný Duncan Edwards. Busby mu z ničoho nič pred zápasom proti Cardiff City povedal, nech si obuje kopačky a pripraví sa, že bude hrať. A Edwards hral... V tejto sezóne však zavesila kopačky na klinec veľká osobnosť Manchestru Johnny Carey, ktorý za tím odohral spolu 344 zápasov. V nich nastúpil na deviatich rôznych postoch! Ako náhradu za Careyho začal tréner Busby využívať mladého Rogera Byrnea. Carey sa neskôr stal trénerom tímov ako Blackburn Rovers, Everton, Leyton Orient či Nottingham Forest.

V roku 1954 zopakoval mládežnícky tím United svoj úspech spred roka a opätovne zvíťazil v dorasteneckom „Youth Cupe“. Po domácej remíze 4:4 s Wolverhamptonom zvíťazili United v odvete 1:0. Na dva zápasy prišlo spolu viac ako 40 000 ľudí! Osem chlapcov z víťazného tímu dostalo v neskoršej kariére príležitosť nastúpiť za A-tím Manchestru United, traja na to neskôr doplatili životom pri nešťastnej leteckej tragédii v Mníchove.

Manchester United nastúpil do sezóny 1955/56 s množstvom mladíkov v zostave. Veľa odborníkov tento ťah zatracovalo a hovorilo, že to nemôže fungovať. Po prvých ôsmich zápasoch mal mladý tím na svojom konte iba tri víťazstvá, no potom začal fungovať omnoho lepšie. V zostávajúcom priebehu sezóny prehral už iba 4 stretnutia! Na Vianoce bol už na prvom mieste a vydržal na ňom až do konca ročníka! V konečnom účtovaní mali United 11-bodový náskok pred druhým Blackpoolom... Najlepším strelcom mladého mužstva sa stal Dennis Violett, ktorý skóroval 20-krát. Zaujímavé je, že tento hráč nešiel pod 20-gólovú hranicu ani v ďalších šiestich sezónach. Keď v roku 1962 z Manchestru odišiel – na svojom konte mal 291 zápasov a 178 gólov! Manchester United získal spomínaný titul už s veľkým predstihom – 7. apríla 1956 keď pred 62 277 divákmi vyhral nad Blackpoolom 2:1. Klub mohol po tomto úspechu oslavovať mimoriadne úspešnú desaťročnicu, keď v prvej štvorke neskončil iba v dvoch prípadoch. Titul získal tím s vekovým priemerom 22 rokov...

Po úspechu v lige dostali United šancu na účinkovanie v novootvorenom Európskom pohári. Tréner Busby ju akceptoval a tím dostal povolenie i od FA. Old Trafford nebol vybavený osvetlením, preto museli United odohrať domáce zápasy na starom známom Maine Road, teda na štadióne konkurenčného Manchestru City. V prvom kole vyradil Manchester belgického majstra Anderlecht (doma mu naložil 10:0), v druhom zasa Borussiu Dortmund. V treťom kole to mal omnoho ťažšie – v Bilbau prehral 5:2, v domácej odvete však zvíťazil 3:0 a postúpil. V semifinále na United čakal kráľovský Real Madrid. Na štadióne Santiaga Bernabeu zvíťazil Real 3:1, na Old Trafforde (kde sa medzitým nainštalovalo osvetlenie) sa zápas skončil remízou 2:2, keď doslova v posledných sekundách vyrovnával Bobby Charlton. Manchester United však napriek vyradeniu vo svojej premiére v európskom pohári nesklamal.

Okrem európskeho pohára sa Manchestru darilo i v domácej lige. Titul si zabezpečil niekoľko kôl pred koncom ročníka. Nakoniec dominoval o 8 bodov pred druhými Spurs. United mali v roku 1957 blízko k zisku domáceho double, keď sa okrem titulu dostali i do finále FA Cupu. V ňom narazili na Aston Villu. Mali však smolu, pretože brankár Woods spravil v úvode stretnutia chybu a útočník McParland ju potrestal gólom. Ešte dlho sa však hovorilo o tom, že útočník zobral brankárovi loptu iba vďaka tvrdému faulu. Woods musel dole z ihriska a keďže neboli povolené striedania, United dohrávali desiati. Potom sa však Woods predsa len postavil do brány, no aj kvôli zraneniu pustil ďalšie dva góly.

V decembri 1957 vysolilo vedenie United veľké peniaze za brankára Harryho Gregga. Jeho tím Doncaster Rovers inkasoval 23 000 libier, čo bola v tej dobe najvyššia prestupová čiastka za brankára.
 
Slávny zápas zahrali United 1. februára 1958 na Highbury proti Arsenalu. Pred 63 578 divákmi zvíťazili 5:4 – keď sa o góly podelili Taylor (2), Edwards, Bobby Charlton a Dennis Violett. Toto však bolo posledné veľké domáce víťazstvo tohto mladého tímu. Po zápase cestovali hráči Manchestru United do Belehradu, kde nastúpili proti domácej Červenej hviezde. V zápase zvíťazili opäť 5:4, no ich oslavy prerušila obrovská tragédia. Pri dotankovaní paliva 6. februára 1958 lietadlo s hráčmi United vybuchlo a zahynulo v ňom 22 ľudí – vrátane siedmych hráčov, medzi ktorými boli Byrne, Colman, Jones, Pegg, Taylor, Geoff Bent a Liam Whelan. Na následky zranení zomrel v nemeckej nemocnici o 15 dní neskôr aj Duncan Edwards. Zdalo sa, že z tejto tragédie sa klub už možno nikdy nespamätá.

No opak bol pravdou. Matt Busby nešťastie prežil a okamžite po vyliečení sa pustil do práce. Spoločne s asistentom Jimmym Murphym poskladali nový tím a v máji 1958 boli opäť vo finále FA Cupu. Podobne ako pred rokom, ani tentoraz na svojho finálového súpera nestačili – nad ich sily bol tím Bolton Wanderers.

Po deviatom mieste v ligovej sezóne 1957/58 sa United o rok neskôr vyšvihli na druhé miesto. Potom sa však začala veľká prestavba tímu. Matt Busby vycítil potrebu zmeny a začal skladať družstvo pre ďalšiu úspešnú dekádu.

Mníchovské nešťastie pripravilo svetový futbal o niekoľkých skvelých hráčov. Matt Busby sa však nevzdal a pred sebou mal ďalšie veľké ciele. Nový tím začal budovať na hviezdach ako Dennis Viollet či Jack Rowley. K nim zapracoval ďalších, ktorí prežili tragédiu – Billa Foulhesa, Bobbyho Charltona či Nobbyho Stilesa. United okrem týchto hráčov kúpili z Turína Denisa Lawa za rekordných 115 000 libier!

Po prvotných neúspechoch v domácej lige sa Manchester United prepracoval až do finále FA Cupu 1962/63, v ktorom nakoniec po víťazstve 3:1 nad Leicester City aj triumfoval. Dva góly vtedy strelil David Herd, jeden pridal Denis Law. Po 19. mieste v lige v spomínanej sezóne sa United o rok neskôr vzchopili a tvrdo zaútočili na titul. Nakoniec však skončili na druhom mieste za Liverpoolom, ktorému podľahli v oboch zápasoch. V ich drese však už pravidelne nastupoval George Best – mladík z Belfastu, ktorý sa stal prvou veľkou futbalovou superstar. Best znamená najlepší – a George taký bol rovnako po futbalovej stránke, ako aj povahou. Bol neuveriteľne technicky zdatný, rýchly a mal skvelú kontrolu lopty.

V sezóne 1964/65 ťahalo tím United hviezdne trio zložené z hráčov Best, Law a Charlton. Po 26 víťazstvách, 9 remízach a 7 prehrách získal tím hrajúci na Old Trafforde ďalší domáci titul. Pred Leedsom sa umiestnil len vďaka lepšiemu skóre. Okrem tohto úspechu sa United dostali až do semifinále európskeho pohára a do semifinále FA Cupu. Denis Law bol vyhlásený za najlepšieho futbalistu sveta.

Manchester bol hlavným kandidátom na zisk titulu i o rok neskôr. Z nastúpeného trendu však zvoľnil a v sezóne 1965/66 skončil až na štvrtom mieste. V Pohári európskych majstrov United opäť vypadli v semifinále. Vo štvrťfinále však odohrali jeden zo svojich najlepších zápasov histórie, keď zdolali Benficu Lisabon na jej ihrisku 5:1! Hviezdou stretnutia bol autor dvoch gólov George Best.

V sezóne 1966/67 už Manchester United opäť oslavoval zisk domáceho titulu. Najlepším strelcom ligy sa stal Law, ktorý skóroval 23-krát. O rok neskôr už anglický klub žiaril i v PEM. Po vyradení Hibernians, Sarajeva, Gorniku Zabrze a Realu Madrid sa „Červení diabli“ ocitli vo finále pohára, ktoré sa konalo vo Wembley. Zápas sa v riadnom hracom čase skončil 1:1 – United mali šťastie, že v závere nepremenil Eusébio čistú šancu. Nasledovalo teda predĺženie, v ktorom Manchester pridal tri góly a nakoniec zvíťazil 4:1! Tento úspech znamenal vôbec prvý titul európskych šampiónov pre tím z Old Traffordu. Desať rokov po hroznej tragédii bol anglický tím na absolútnom výslní.

V ročníku 1968/69 však prišiel menší útlm. Európski šampióni obsadili vo svojej domácej súťaži až jedenáste miesto, v FA Cupe im bolo konečnou stanicou šieste kolo a v Pohári európskych majstrov semifinále. Ešte predtým - v Interkontinentálnom pohári podľahol Manchester argentínskemu Estudiantes.

Začiatok 70-tych rokov nebol z pohľadu United príliš úspešný. Z klubu odišiel Sir Matt Busby a vedenie muselo hľadať adekvátnu náhradu. Prvým riešením bolo povýšenie jedného z Busbyho asistentov, ktorým bol Wilf McGuinness. Ten však nemal šťastie pri voľbe správnych krokov a s odstupom času sa ako jeho najväčšie chyby posudzujú zaradenie Denisa Lawa a Shaya Brennana na transferlistinu.

Na trénerskej lavičke sa Wilf dlho neohrial a v roku 1971 bol nahradený Frankom O´Farrellom, ktorý prišiel z tímu Leicester City. Napriek sľubnému štartu do sezóny 1971/72 Ír nespravil žiadne zázraky a s tímom sa iba trápil. Kalich horkosti si vypil do dna po prehre 5:0 na pôde Crystal Palace, po ktorej bol odvolaný.

Aj keď O´Farrell pôsobil v tíme pomerne krátko, stihol spraviť jeden dobrý krok. Ním bola kúpa Martina Buchana, za ktorého United zaplatil 125 000 libier. Bývalý kapitán Aberdeenu sa neskôr stal jedným z pilierov Manchestru – avšak až pod vedením ďalšieho trénera – Tommyho Dochertyho, ktorý podpísal zmluvu na Vianoce 1972.

Dochertyho prvou úlohou bola výmena generácií. Bobby Charlton oznámil, že na konci sezóny 1972/73 ukončí kariéru, George Best bol mimo formy, Denis Law (ten sa za éry McGuinnessa nakoniec nepredal) mal zenit dávno za sebou. V prvej sezóne pri klube obsadil Docherty so svojim tímom osemnáste miesto, v ďalšom roku však z ligy vypadol. Tento moment bol však obratom k lepšiemu – v sezóne 1974/75 United zvíťazili v druhej lige, keď ich úspech vystrieľal Stuart „Pancho“ Pearson, ktorý zaznamenal 17 úspešných zásahov. Rozhodujúci gól, ktorý znamenal postup do Premier League nakoniec strelil Lou Macari – stalo sa tak 5. apríla 1975 na ihrisku Southamptonu.

Manchester United potom postúpil do dvoch finále FA Cupu za sebou. V roku 1976 so Southamptonom síce prehral, no o dvanásť mesiacov neskôr už vyhral nad Liverpoolom v pomere 2:1. Týmto víťazstvom United prekazili treble Liverpoolu, ktorý bol v tejto sezóne skvelý a okrem víťazstva v lige dominoval i v Pohári európskych majstrov. Dochertyho radosť však dlho netrvala, pretože o 44 dní neskôr ho z klubu vyhodili. Dôvodom bol jeho vzťah s milenkou Mary, ktorá bola ženou klubového fyzioterapeuta Laurieho Browna.

Jeho nástupca prišiel z klubu Queens Park Rangers a bol ním Dave Sexton. Vo svojich prvých dvoch sezónach 1977/78 a 1978/79 skončil v domácej lige iba na slabom desiatom a deviatom mieste. So svojim tímom však postúpil až do finále FA Cupu, kde ich v roku 1979 čakal Arsenal. Hralo sa vo Wembley a zápas mal mimoriadne zaujímavý priebeh. Arsenal viedol ešte päť minút pred koncom 2:0, no United vyrovnal vďaka presným zásahom Gordona McQueena a Sammyho McIlroya na konečných 2:2. V predĺžení sa však šťastie usmialo na londýnsky klub, ktorý vyhral vďaka gólu Alana Sunderlanda.

Tento neúspech v podstate uzavrel ďalšie desaťročie Manchestru United, v ktorom sa slávny klub viacmenej trápil a veľa úspechov nezískal.

Podobný bol i štart Červených diablov do ďalšej dekády. Hneď v jej úvode, v januári 1980, nestačili na Tottenham a vypadli už v prvom kole FA Cupu. V marci zasa prehrali s Ipswichom 6:0! Potom sa však Sextonovi zverenci zmobilizovali a z posledných desiatich ligových zápasov vyhrali v ôsmich. V boji o titul neuspeli, pretože na majstrovský Liverpool stratili dva body.

Podobne kvalitný záver sezóny predviedol Manchester i o rok neskôr, keď zvíťazil v posledných siedmych zápasoch. Tentoraz mu to však stačilo iba na konečné ôsme miesto, s ktorým bolo vedenie mimoriadne nespokojné. Sextonovi bolo 30. apríla 1981 oznámené, že po štyroch sezónach v klube si môže hľadať nové pôsobisko. Na jeho miesto bol dosadený Ron Atkinson, ktorý si za asistenta vybral Micka Browna. Trénovaním mládeže bol poverený Eric Harrison. Prvé kroky nového trénera boli veľmi drahé. Príchody Bryana Robsona a Remiho Mosesa zaťažili tímovú pokladnicu dvoma miliónmi libier! Robson sa stal v tej dobe najdrahším hráčom Británie. Nový tréner priniesol i kvalitného stredopoliara – Raya Wilkinsa. Do jeho novotvorenej jedenástky mu chýbal už iba špičkový útočník – vedenie United stále snívalo o hviezde akou bol napríklad Ian Rush v Liverpoole, ktorý strieľal jeden gól za druhým.

V roku 1983 postúpil Manchester United do finále oboch domácich pohárov. V Ligovom pohári United nestačili na Liverpool, ktorému podľahli 1:2 po predĺžení. Vo finále FA Cupu čakal tím z Brightonu. Po nerozhodnom výsledku v prvom zápase sa stretnutie opakovalo. Repríza bola jednoznačne v rukách Manchestru, ktorý zvíťazil po dvoch góloch Robsona a jednom Muhrena a Whitesidea 4:0.

Whiteside vyrástol v muža dôležitých okamihov a svojim gólom rozhodol i finále FA Cupu o dva roky neskôr, keď United vyhrali nad Evertonom 1:0. Zaujímavé bolo, že rozhodujúci gól padol vo chvíľach, keď hral Manchester oslabený o vylúčeného Kevina Morana.

Atkinson získal druhý FA Cup v priebehu troch rokov, no dlho už na lavičke červených nevydržal. O osemnásť mesiacom neskôr bol prepustený s odôvodnením, že nedokáže získať domáci titul. Nepomohlo mu ani desať po sebe nasledujúcich víťazstiev v úvode sezóny 1985/86. Počas pôsobenia v tíme získal v domácej lige dve tretie a tri štvrté miesta.

Na začiatku novembra 1986 získal Manchester nového trénera, ktorý prišiel z Aberdeenu. Nebol nim nikto iný, ako dnes už mimoriadne preslávený Alex Ferguson. Kto by vtedy tušil, že na lavičke United vydrží vyše 1000 zápasov! Túto hranicu nakoniec dosiahol 23. novembra 2004 v zápase Ligy majstrov proti Lyonu a je veľmi reálne, že k nemu ešte nejaké tie čísla pridá.

Hneď v úvode svojho pôsobenia v klube sa Ferguson uviedol vyradením Realu Madrid v Pohári víťazov pohárov. V lige sa mu však spočiatku príliš nedarilo. Fergusonovi bolo jasné, že jeho tím potrebuje nutne prebudovať a doplniť o vhodné typy hráčov. V prvom ročníku pod jeho vedením (1986/87) to aj tak vyzeralo a United obsadili v domácej lige až jedenáste miesto. Alex Ferguson mal jasnú víziu budúcnosti – čoraz častejšie chcel dávať príležitosť vlastným odchovancom a tento zámer mu ako sa neskôr ukázalo aj vyšiel. Po nevydarenej prvej sezóne sa prvý úspech dostavil už o rok neskôr, keď si United vybojovali druhé miesto v Premiership. Prvými veľkými hráčmi, ktorých Ferguson získal sa stali Viv Anderson, Steve Bruce a Brian McClair.

Zdalo sa, že klub je definitívne na správnej ceste. No ešte tomu celkom tak nebolo. Po druhom mieste a oslavách prišlo bolenie brucha a nezdary v najbližších dvoch ročníkoch. V sezóne 1988/89 skončili United na jedenástom, o rok neskôr dokonca až na trinástom mieste. Ferguson však aj naďalej požíval dôveru vedenia klubu a s kľudom mohol pracovať na svojich dlhodobých zámeroch.

Na začiatku 90-tych rokov sa pomaly ale isto končilo obdobie totálneho dominovania Liverpoolu a veci sa začali vyvíjať viac v prospech United a Alexa Fergusona.

Najskôr prišlo víťazstvo v FA Cupe v roku 1990. Manchester United sa tak po päťročnej absencii mohol konečne vrátiť do európskych pohárových súťaži. Tam sa červeným darilo nad očakávanie dobre a po sérii kvalitných výkonov sa prepracovali až do rotterdamského finále, kde na nich čakala slávna Barcelona, bývalý klub kanoniera United Marka Hughesa. V máji 1991 Manchester po dvoch góloch spomínaného strelca zvíťazil 2:1 a oslavoval titul v jednom z európskych pohároch po 23 rokoch!

Druhé dlhé čakanie – na domáci titul – sa skoro ukončilo na jar roku 1992. Po víťazstve v Ligovom pohári bojovali United o majstra Anglicka s tímom Leeds United. O rozhodnutie sa nakoniec postaral najlepší klub Anglicka 80-tych rokov FC Liverpool, ktorý vyhral nad United 2:0 a zahatal im tak cestu za titulom. V Anglicku sa nerozprávalo o tom, že Leeds získal titul ale o tom, že Manchester ho stratil. Leeds vôbec nepatril k špičkovým klubom na britských ostrovoch a tento úspech sa považoval za náhodný. Veľkú chybu spravil tento klub v decembri 1992, keď predal jedného zo svojich najlepších hráčov práve do Manchestru United. Týmto hráčom bol legendárny Eric Cantona!

Prestupom Cantonu sa akoby symbolicky do rúk Manchestru odovzdali aj kľúče od ligového titulu. Francúzsky futbalista priniesol do tímu United zvláštne čaro, ktoré klubu už niekoľko rokov chýbalo. Od svojho príchodu stihol streliť deväť cenných gólov a do vitríny klubu pribudol po dlhých 26 rokoch ďalší domáci titul.

V nasledujúcej sezóne 1993/94 získal United domáce double, keď zvíťazil v FA Cupe i v domácej ligovej súťaži. Cantona nosil dres s číslom sedem, ktorý bol niekoľko rokov pred ním vo vlastníctve slávneho Bryana Robsona. Jednotku mal na svojom chrbte hviezdny dánsky brankár Peter Schmeichel, ktorý bol označovaný za najlepšieho brankára histórie, ktorý kedy na Old Trafforde pôsobil.

Eric Cantona bol veľmi extravagantný hráč, ktorý nosil neustále zdvihnutý golier. Do dejín sa zapísal hlavne incidentom z januára 1995, keď zaútočil na jedného fanúšika tímu Crystal Palace. Následne dostal osemmesačný zákaz činnosti a jeho tímu sa nepodarilo nájsť zaň adekvátnu náhradu. Titul teda v sezóne 1994/95 získal Blackburn Rovers, ktorý nazbieral za celý ročník o jeden bod viac ako konkurenčný Manchester United. Okrem tohto neúspechu podľahli United aj vo finále FA Cupu, kde nestačili na Everton.

O rok neskôr bol Manchester opäť vo finále FA Cupu, tentoraz bol jeho súperom Liverpool. Zápas bol dlho vyrovnaný až prišla 86. minúta a v nej skvelý moment Erica Cantonu, ktorý zápas rozhodol vydarenou strelou. Jeho kvality boli v tých časoch fantastické a veľa sa od neho naučili vychádzajúce hviezdy United ako napríklad David Beckham či Gary Neville.

V máji 1997 Cantona pomohol klubu už k štvrtému titulu v priebehu piatich rokov. Bol však jeho posledným, keďže Eric v tom čase nečakane ukončil kariéru. Z tohto šoku sa červení nedokázali spamätať počas celej nasledujúcej sezóny a titul v ročníku 1997/98 im vyfúkol Arsenal Londýn. Tím z hlavného mesta si okrem víťazstva v lige na svoje konto pripísal aj titul v domácom pohári a tým pádom aj zisk double. United boli počas veľkej časti sezóny oslabení o zranených kľúčových hráčov ako Ryan Giggs či Roy Keane.

Na výkony tímu mal veľký vplyv hlavne waleský reprezentant Ryan Giggs. Nezabudnuteľný bol jeho gól v semifinále FA Cupu v sezóne 1998/99 keď sa po dlhom sóle prekľučkoval cez viacerých obrancov Arsenalu a nezadržateľne skóroval. United sa aj vďaka tomuto gólu prepracovali už do piateho finále FA Cupu v 90-tych rokoch, kde tentoraz zdolali Newcastle United v pomere 2:0. O góly sa postarali Paul Scholes a Teddy Sheringham.

Tento úspech znamenal tretie double pre Manchester United. Šesť dní po zisku titulu v Premiership si hráči z Old Traffordu na svoje konto pripísali aj zisk FA Cupu. V podaní tohto mužstva pod vedením Alexa Fergusona to však ešte zďaleka nebolo všetko.

26. mája 1999 prišlo jedno z najpamätnejších finále Ligy majstrov. Na hráčov Manchestru United čakal v Barcelone slávny Bayern Mníchov. Ten šiel po góle Maria Baslera do vedenia 1:0 a vďaka pozornej obrane ho aj dlho udržiaval. Keď sa zdalo, že je o výsledku rozhodnuté prišli neuveriteľné momenty v podaní tímu z britských ostrovov. V nastavenom čase druhého polčasu najskôr Sheringham vyrovnal a o pár sekúnd neskôr strelil Ole Gunnar Solskjaer víťazný gól. Manchester United získal treble. Tréner Alex Ferguson bol v tých chvíľach oslavovaný ako národný hrdina...

K treble však napokon pribudol ešte jeden titul, pretože United zvíťazili i v Interkontinentálnom pohári. O ich víťazstve nad brazílskym Palmeirasom rozhodol gól Roya Keana. Na konci tisícročia bol teda jednoznačným kráľom svetového futbalu práve anglický Manchester United!

V roku 2000 sa premiérovo uskutočnilo nové podujatie pod názvom FIFA Club World Championship, ktorého dejiskom bola Brazília. Keďže sa United rozhodli pre účasť na tomto turnaji, museli vynechať celý ročník domáceho FA Cupu. Výrazný úspech však nedosiahli, pretože vo veľkých horúčavách boli juhoamerické mužstvá vo výhode. Hráči Manchestru si však užili voľné chvíle na slnku a načerpali energiu pre ďalšie boje v domácej lige. Nakoniec získali ďalší titul v Premiership a mohli veselo oslavovať.

V júli 2000 prišiel do Manchestru United francúzsky reprezentačný brankár a čerstvý majster sveta Fabien Barthez, ktorého úlohou bolo nahradiť nedávno odišlého Petra Schmeichela.
 
Excentrický gólman pomohol tímu United k zisku tretieho titulu v rade, ktorý prišiel v sezóne 2000/01. Manchester tak dosiahol obrovský úspech, ktorý sa podaril naposledy Liverpoolu v rokoch 1982, 1983 a 1984.

Sir Alex Ferguson bol však prvým trénerom v histórii anglického futbalu, ktorý bol pri takomto hetriku neustále na lavičke klubu. Prišiel však malý šok – Fergie oznámil, že po skončení sezóny 2001/02 svoj post prenechá inému. Nakoniec si to však rozmyslel a ostal pri mužstve. Jeho pravá ruka - Steve McLaren ohlásil svoj odchod do tímu Middlesbrough, kde mal nahradiť Bryana Robsona.

Na miesto McClarena boli neskôr dosadení bývalí hráči United Jim Ryan a Mike Phelan. Sir Alex v tej dobe prekvapujúco vyradil z kádra obrancu Jaapa Stama, ktorý bol zaradený na transferlistinu. Nakoniec po ňom siahlo talianske Lazio.

Do tímu niekoľkonásobného anglického majstra potom prišiel ďalší majster sveta – Laurent Blanc, ktorý začal hrávať na Stamovom mieste. V obrane vytvoril líniu s Wesom Brownom, Garym Nevillom a Ronnym Johnsenom. Alex Ferguson neskôr kúpil aj extrémne drahých hráčov ako Ruud van Nistelrooy, Juan Sebastian Veron či Diego Forlan a nakoniec z postu trénera na Old Trafforde vôbec neodišiel.

V roku 2003 si United na svoje konto pripísali ďalší, v poradí už pätnásty domáci titul! V minulej sezóne im obhajoba nevyšla, pretože taktovku v Premiership prebral konkurenčný tím z hlavného mesta Arsenal Londýn. Z mužstva postupne odišli Barthez, Blanc, Veron, Beckham ale aj ďalší hráči.

Poslednými veľkými hviezdami, ktoré prišli do tímu United boli Cristiano Ronaldo, Wayne Rooney či Louis Saha.

Títo hráči vytvárajú v súčasnosti s osobnosťami ako bratia Nevilleovci, Heinze, Ferdinand, Brown, van Nistelrooy, Giggs, Kleberson, Keane, Scholes, Djemba Djemba, Solskjaer či Silvestre skvelý tím, ktorý má veľkú šancu na zisk ďalších úspechov.

Problémom Manchestru United je azda len brankársky post, ktorý je slabinou Červených diablov už od odchodu legendárneho Petra Schmeichela.

Tituly Manchestru United:
Liga Majstrov: 1968, 1999
Pohár víťazov pohárov: 1991
FA Premier League + predchodca (Divízia 1): 1908, 1911, 1952, 1956, 1957, 1965, 1967, 1993, 1994, 1996, 1997, 1999, 2000, 2001, 2003
FA Cup: 1909, 1948, 1963, 1977, 1983, 1985, 1990, 1994, 1996, 1999
Anglický Ligový pohár: 1992
Európsky Superpohár: 1991
Interkontinentálny pohár: 1999

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář